Väčšina ľudí by takúto výzvu neprijalo, no ona dokázala prekonať samú seba. Eva Borodáčová je finalistkou česko-slovenského OKTAGON PROJEKTU Y, v ktorom sa z obyčajných dievčat stali na nejakú dobu MMA zápasníčky. Životné kroky ju však zaviedli aj do iného odvetvia bojových športov. Rukavice vymenila za pero a bodové lístky a stala sa znej rozhodkyňa, ktorá je pravidelnou súčasťou turnajov pod hlavičkou OKTAGONu. Akým spôsobom jej skúsenosť z klietky zmenila život? Dokáže sa vyrovnať s tlakom a kritikou verejnosti? Dá sa uživiť prácou rozhodcu? Koho zápasy sú najťažšie na bodovanie? To všetko a ešte viac nám prezradila v exkluzívnom rozhovore pre MAX MMA.
Kedy ste si začali vytvárať vzťah k bojovým športom?
„K bojovým športom som sa dostala veľmi dávno vďaka môjmu bratovi, ktorý sa venoval K-1. Už od detstva som ho chodila podporovať na jeho zápasy. Takže som sa v tejto spoločnosti pohybovala pomerne dosť dlhú dobu.“
O niekoľko rokov ste sa stali účastníčkou prvej série úspešného OKTAGON PROJEKTU Y. Čo vás viedlo k tomu, aby ste sa doň prihlásila?
„Prihlásila som sa preto, pretože sa mi už pred tým veľmi páčila OKTAGON VÝZVA. Povedala som si, že prečo nie.“
Mali ste dovtedy nejaký osobnejší kontakt s bojovými športami?
„Dovtedy som si chodievala zabúchať na vrece len kvôli fyzičke. Po vysokej škole som chcela schudnúť a prišlo mi to veľmi zaujímavé, tak som chodievala na skupinové tréningy. Na začiatku prípravy na OKTAGON PROJEKT Y som si dokonca myslela, že viem boxovať, no rýchlo som zistila, že sa veľmi mýlim.“
Ako spomínate na svoju prípravu? Odpočítavali ste dni do zápasu, či ste si to naopak užívala?
„Prípravu na zápas som zobrala veľmi poctivo. Osobne si myslím, že najpoctivejšie zo všetkých účastníčok PROJEKTU Y. Pripravovala som sa spoločne s Machom Muradovom a Milanom Ďatelinkom, ktorý mal tiež zápas na Štvanici, rovnako ako ja. Musím povedať, že to bolo naozaj šialené. Boli sme aj na tréningovom kempe v Poľsku. Pre človeka, ktorý si len sem-tam zatrénoval a občas buchol do vreca to bolo niečo šialené. Zrazu sa totiž ocitneš medzi profesionálmi, pre ktorých je bežné trénovať dvojfázovo. Siahla som si na strašné dno.“
Ste ešte v kontakte s Machom Muradovom?
„Jasné, až dodnes. Starám sa mu o zmluvy, ktoré mu chodia a aj o vízový styk s inými krajinami a podobne.“
V OKTAGONe ste zápasili celkovo dvakrát. Svoj prvý duel ste absolvovala na pražskej Štvanici pod holým nebom proti „Kundosaki“. Extrémne tvrdú konfrontáciu ste napokon dokázali vyhrať. Ako na tento nezabudnuteľný zážitok s odstupom času spomínate? Pociťovali ste veľký stres?
„Musím priznať, že áno. Mala som veľký stres. Predsa len som predstúpila pred 7-tisícové publikum. Všetko to bolo pre mňa nové. Stretla som sa aj s hejtom, kvôli ktorému som si musela nechať narásť hrošiu kožu. Ale stres je podľa mňa faktor, s ktorým sa zápasníci stretávajú neustále. Oproti sparingu to bolo podstatne dlhšie, ale na druhej strane som cítila oveľa menej bolesti než na akomkoľvek tréningu. Je neskutočné, čo s človekom dokáže spraviť adrenalín. Počas zápasu som necítila vôbec nič. V tom dueli by ma nevypli ani keby mi roxorovou tyčou udrú po hlave. Som ozaj tvrdohlavá. Moja taktika do zápasu bola uhýbať úderom vlastnou hlavou (smiech).“
Aká bola reakcia vašich rodičov, keď im ich vlastná dcéra oznámila, že sa ide pobiť do klietky? Na majiteľa organizácie Ondřeja Novotného mala vraj vaša mamina ťažké srdce.
„No jasné, že mala (smiech). Hlavne keď bola priamo na štadióne počas môjho debutu. Zo začiatku ma nebrali úplne vážne. Svojím spôsobom ma málokto bral naozaj vážne v tejto mojej výzve. Pochopili to, až keď sa ocitli na mieste činu na Štvanici. Veľmi sa o mňa báli. S odstupom času som prišla na to, že zobrať mojich rodičov na niečo takéto nebol úplne najlepší nápad. Osobne si myslím, že nikoho rodičia by sa na to asi nemali pozerať.“
Zmenila vám účasť v tomto projekte život?
„Úplne. Aktuálne pracujem ako právnička v otcovej firme. Predtým som sa venovala trestnému právu. Prichádzala som do kontaktu napríklad s ľuďmi z väzenia a podobne. Musím priznať, že som vtedy trošku vyhorela, no PROJEKT Y mi veľmi pomohol.“
Pred samotným PROJEKTOM Y ste sa vo svete MMA vydala aj inou cestou. Stala sa z vás certifikovaná bodová rozhodkyňa. Aké boli vaše začiatky?
„Prvý kurz som si urobila ešte pred účasťou v PROJEKTE Y, pretože som si povedala, že keď sa tam idem biť, tak by bolo dobré vedieť aj pravidlá. Zhodou okolností sa vtedy konal UFC turnaj v Prahe, kde rozhodoval svetoznámy Marc Goddard. Pri tejto príležitosti zorganizoval jednodňový rozhodcovský kurz. Strašne ma to zaujalo, tak som sa ho zúčastnila. Osobne si myslím, že takýto základný kurz, čo sa týka bodového hodnotenia, by mali absolvovať, ak nie zápasníci, tak aspoň tréneri. Veľakrát z tých rohov počúvam také nezmyselné pokyny a hlúposti ako napríklad: ,neboj sa toto robíš dobre, len ho tam drž na tom pletive, to sú body.‘ Ja si tam tak sedím a mám chuť im zakričať: ,nie bráško z tohto nebude nič‘. Odvtedy som bola na troch jeho kurzoch a neskôr som začala robiť aj bodovú rozhodkyňu v OKTAGONe.“
S Marcom ste následne spolupracovali počas turnaja v Newcastli aj v Birminghame. Splnil sa vám sen?
„Určite áno. Uchvátil ma už pri jeho prvej prednáške. On vie o tom neskutočne pútavo a zaujímavo rozprávať. Ak si si do toho času myslel, že vieš obodovať zápas, tak pri ňom prídeš na to, že si vlastne úplná lama.“
Ako sa môže obyčajný človek stať rozhodcom? Ako ten proces funguje?
„Teraz to je hlavne o tom, aké máš znalosti, aké kurzy si absolvoval, pretože ich nebýva veľa. Musíš sa ich snažiť vychytávať a byť členom zväzu. Zväz krajiny, ktorá organizuje konkrétny turnaj následne nominuje rozhodcov svoj galavečer. Keby som chcela ísť napríklad do Poľska, tak by som musela začať od ich základnej licencie. Cudzie krajiny si však väčšinou nominujú vlastných bodových rozhodcov, aby ušetrili napríklad na nákladoch. Pokiaľ si tam môžu dosadiť niekoho dobrého na body z vlastných radov, tak tam nepotrebujú mňa. Je to však vec, ktorú sa snažíme zmeniť. Ja sa ich svojou prácou snažím presvedčiť, že som lepšia ako tí, ktorých tam chcú nasadiť. Je to ale extrémne zložité. Licencie si musíš aj pravidelne obnovovať. Národné licencie platia dva roky a tá medzinárodná licencia od Goddarda je zasa platná až 10 rokov.“
Rozmýšľali ste, že by ste upustili od kariéry právničky a začali by ste sa venovať len rozhodovaniu?
„Iba rozhodovaniu sa venovať nemôžem, pretože ma to nedokáže uživiť. Uživí to len piatich najlepších rozhodcov na svete. Žerie to veľa času aj peňazí. Momentálne to teda nie je možné. Veľmi rada by som sa venovala iba tomu, ale nejde to.“
Ktorý vami obodovaný zápas sa vám najviac vryl do pamäti a najradšej na neho spomínate?
„Dobrá otázka, no skôr si pamätám tie ťažšie zápasy na bodovanie. Medzi ne patria hlavne duely Roba Pukača. Tam sa tí chalani vždycky strašne zbijú a takmer vždy sú tie kolá o jednom silnejšom údere alebo kope. To sú presne tie hraničné situácie, pri ktorých si hovorím, že som zvedavá na hodnotenia zvyšných arbitrov.“
Stalo sa vám niekedy, že ste po zápase ľutovali svoje rozhodnutie? Že by ste napríklad s odstupom času nejaké konkrétne kolo obodovali inak?
„Áno, samozrejme, že sa to stalo, ale zápas to nijak neovplyvnilo, pretože išlo len o jedno kolo. Moji kolegovia to vtedy obodovali opačne a ja som si po konci duelu tiež povedala, že chalani mali pravdu. Presne preto sme tam traja, aby to v prípade chyby tí zvyšní dvaja vedeli zachrániť. Niekedy sa môže stať, že nevidím a nepočujem nejaký dôležitý úder, pretože mi zavadzia klietkový rozhodca alebo sa akcia odohráva na opačnej strane klietky. Bodovanie je preto neskutočne subjektívne.“
Máte k dispozícii aj videozáznamy? Niečo na spôsob systému VAR vo futbale, ktorý môžete v prípade núdze využiť?
„Áno, už máme. Je to pomerne novinka, ale neplatí to pre nás bodových. OKTAGON je však perfektný v tom, že nám tam dáva monitory na sledovanie zápasu. Každý bodový rozhodca má svoj vlastný. Je to nezvyčajné. Nevidela som ešte, že by to robila nejaká iná domáca organizácia. Čo sa týka toho videozáznamu, tak rozhodcovia v klietke majú po novom právomoc zápas prerušiť a počas pauzy si ísť pozrieť videozáznam. Doteraz to fungovalo tak, že keď si chcel rozhodca pozrieť nejakú spornú situáciu na videu, musel zápas úplne ukončiť. Nemohlo sa ďalej pokračovať. To sa však už zmenilo.“
Dokážete si počas rozhodovania vôbec užiť samotný zápas?
„Ťažko povedať. Niekedy, keď padne dobrá raná, si nedám len čiarku, ale dám si to aj do krúžku (smiech). Je rozdiel, keď zápas sleduješ ako divák, a keď ho sleduješ ako rozhodca. Je to niečo úplne iné. Keď si tam pracovne, tak sa sústredíš len na to, aby si odviedol dobrú robotu.“
Ako sa vyrovnávate s tlakom verejnosti, keď vás kritizujú za nejaké bodové rozhodnutie?
„Úloha rozhodcu je veľmi nevďačná, pretože nevyhovieš každému. 90 percent ľudí, čo pozerajú turnaj v televízii, by ho nevedeli správne obodovať. Priamo pri klietke údery počuješ inak, niečo vidíš, niečo zas nie. Nad nenávistnými komentármi sa často povznášam a vždy si poviem, že dobre, poďme si to rozobrať. Ja som toho názoru, že rozhodcovia by sa mali vyjadrovať verejne a aj do médií, pretože ja si za každým jedným rozhodnutím stojím. Pokiaľ zistím, že by som chybovala, tak by som si to priznala.“
Viac čerstvých informácií zo sveta bojových športov nájdete na webe MaxMMA!
