V OKTAGONe ste zápasili celkovo dvakrát. Svoj prvý duel ste absolvovali na pražskej Štvanici pod holým nebom proti „Kundosaki“. Extrémne tvrdú konfrontáciu ste napokon dokázali vyhrať. Ako na tento nezabudnuteľný zážitok s odstupom času spomínate? Pociťovali ste veľký stres?
„Musím priznať, že áno. Mala som veľký stres. Predsa len som predstúpila pred 7-tisícové publikum. Všetko to bolo pre mňa nové. Stretla som sa aj s hejtom, kvôli ktorému som si musela nechať narásť hrošiu kožu. Ale stres je podľa mňa faktor, s ktorým sa zápasníci stretávajú neustále. Oproti sparingu to bolo podstatne dlhšie, ale na druhej strane som cítila oveľa menej bolesti než na akomkoľvek tréningu. Je neskutočné, čo s človekom dokáže spraviť adrenalín. Počas zápasu som necítila vôbec nič. V tom dueli by ma nevypli ani keby mi roxorovou tyčou udrú po hlave. Som ozaj tvrdohlavá. Moja taktika do zápasu bola uhýbať úderom vlastnou hlavou (smiech).“
Aká bola reakcia vašich rodičov, keď im ich vlastná dcéra oznámila, že sa ide pobiť do klietky? Na majiteľa organizácie Ondřeja Novotného mala vraj vaša mamina ťažké srdce.
„No jasné, že mala (smiech). Hlavne keď bola priamo na štadióne počas môjho debutu. Zo začiatku ma nebrali úplne vážne. Svojím spôsobom ma málokto bral naozaj vážne v tejto mojej výzve. Pochopili to, až keď sa ocitli na mieste činu na Štvanici. Veľmi sa o mňa báli. S odstupom času som prišla na to, že zobrať mojich rodičov na niečo takéto nebol úplne najlepší nápad. Osobne si myslím, že nikoho rodičia by sa na to asi nemali pozerať.“
Zmenila vám účasť v tomto projekte život?
„Úplne. Aktuálne pracujem ako právnička v otcovej firme. Predtým som sa venovala trestnému právu. Prichádzala som do kontaktu napríklad s ľuďmi z väzenia a podobne. Musím priznať, že som vtedy trošku vyhorela, no PROJEKT Y mi veľmi pomohol.“
Pred samotným PROJEKTOM Y ste sa vo svete MMA vydali aj inou cestou. Stala sa z vás certifikovaná bodová rozhodkyňa. Aké boli vaše začiatky?
„Prvý kurz som si urobila ešte pred účasťou v PROJEKTE Y, pretože som si povedala, že keď sa tam idem biť, tak by bolo dobré vedieť aj pravidlá. Zhodou okolností sa vtedy konal UFC turnaj v Prahe, kde rozhodoval svetoznámy Marc Goddard. Pri tejto príležitosti zorganizoval jednodňový rozhodcovský kurz. Strašne ma to zaujalo, tak som sa ho zúčastnila. Osobne si myslím, že takýto základný kurz, čo sa týka bodového hodnotenia, by mali absolvovať, ak nie zápasníci, tak aspoň tréneri. Veľakrát z tých rohov počúvam také nezmyselné pokyny a hlúposti ako napríklad: ,neboj sa toto robíš dobre, len ho tam drž na tom pletive, to sú body.‘ Ja si tam tak sedím a mám chuť im zakričať: ,nie bráško z tohto nebude nič‘. Odvtedy som bola na troch jeho kurzoch a neskôr som začala robiť aj bodovú rozhodkyňu v OKTAGONe.“
S Marcom ste následne spolupracovali počas turnaja v Newcastli aj v Birminghame. Splnil sa vám sen?
„Určite áno. Uchvátil ma už pri jeho prvej prednáške. On vie o tom neskutočne pútavo a zaujímavo rozprávať. Ak si si do toho času myslel, že vieš obodovať zápas, tak pri ňom prídeš na to, že si vlastne úplná lama.“
Ako sa môže obyčajný človek stať rozhodcom? Ako ten proces funguje?
„Teraz to je hlavne o tom, aké máš znalosti, aké kurzy si absolvoval, pretože ich nebýva veľa. Musíš sa ich snažiť vychytávať a byť členom zväzu. Zväz krajiny, ktorá organizuje konkrétny turnaj následne nominuje rozhodcov svoj galavečer. Keby som chcela ísť napríklad do Poľska, tak by som musela začať od ich základnej licencie. Cudzie krajiny si však väčšinou nominujú vlastných bodových rozhodcov, aby ušetrili napríklad na nákladoch. Pokiaľ si tam môžu dosadiť niekoho dobrého na body z vlastných radov, tak tam nepotrebujú mňa. Je to však vec, ktorú sa snažíme zmeniť. Ja sa ich svojou prácou snažím presvedčiť, že som lepšia ako tí, ktorých tam chcú nasadiť. Je to ale extrémne zložité. Licencie si musíš aj pravidelne obnovovať. Národné licencie platia dva roky a tá medzinárodná licencia od Goddarda je zasa platná až 10 rokov.“
POKRAČOVANIE ROZHOVORU NA ĎALŠEJ STRANE!
