Usadil sa na Slovensku a v žilách mu koluje tuniská krv. Samir Smaali (6-3) je jedným z najžiarivejších talentov domácej MMA scény. Reprezentanta trnavského Spartakus Fight Gym čaká na septembrovom turnaji FABRIQ 3 ďalšie dôležité vystúpenie. V obsiahlom rozhovore pre MAX MMA sa okrem iného vrátil k svojim začiatkom, prehovoril o nadchádzajúcej výzve i smelých plánoch do budúcna.
Samir, ako si sa Ty dostal k bojovým športom?
Celý život som hrával futbal. Pochádzam však z Tuniska, kde máme celý národ boj v krvi. Žil som tam dvanásť rokov. Už od malička som na ulici zažíval rôzne potýčky. Futbal som mal rád a šiel mi. Hral som v Trnave za Spartak, mal som taktiež ponuky zo zahraničia. Stále som však cítil, že to proste nie je ono.
Keď som mal asi osemnásť rokov a už sme boli presťahovaní na Slovensku, kamarát mi povedal o MMA gyme v Šali. Vedel som, že to mám v sebe. Už predtým som si raz za čas chodil zabúchať do posilňovne. Zavolal ma na tréning a keďže ma to dlhodobo lákalo, povedal som si, že to skúsim. Hneď prvýkrát boli sparingy, na ktorých som sa strašne pobil.
Predpokladám, že na svoj prvý zápas si dokážeš spomenúť…
Tréner mi už asi po dvoch-troch týždňoch navrhol, aby som to skúsil. Vraj mi to na tréningoch celkom ide a veľmi rýchlo sa učím. Duel sa konal v Trenčíne. Nemal som poňatia o tom, čo si vôbec so sebou mám zobrať. Nemal som chránič, zháňal som ho na poslednú chvíľu na mieste. Dokonca vtedy nemohol prísť ani tréner. Šli sme teda spolu s Vladom Štefanovičom. Ani neviem ako, ale vyhral som. Dal som high-kick a chalan z ničoho nič padol. Nevedel som, čo sa deje, či som spravil niečo dobré alebo zlé. Takto som sa dostal k MMA (smiech).
V tom momente už bolo definitívne jasné, čomu sa chceš venovať?
Úplne! Vedel som, že toto je proste pre mňa. Odvtedy trénujem každý jeden deň. Medzitým som však bol vo Viedni, kde to bolo o čosi menej intenzívne, pretože som pracoval. Musel som zarobiť na prípravu a podobne. Na Slovensko som sa vrátil pred dvoma rokmi a už tým jednoducho žijem.
Ako s odstupom času hodnotíš rozhodnutie odsunúť futbal bokom a venovať sa bojovým športom?
Za tento krok som veľmi rád. Moji rodičia pôvodne chceli, aby som hral futbal, ale stoja za mnou vo všetkom. Mamina je fanúšik číslo jeden, podporovala ma hneď od prvého zápasu. Keď som videl, že je rada a ženie ma vpred, utvrdil som sa v tom, že nič iné robiť nechcem.
POKRAČOVANIE ROZHOVORU NA ĎALŠEJ STRANE!